Ponúkame vám prepis svedectva, ktoré predniesla  Catherine Adair, bývalá pracovníčka potratovej spoločnosti Plánované rodičovstvo.

Dnes by som vám chcela porozprávať o tom, ako som sa dostala k práci v organizácii Plánované rodičovstvo, aká bola moja pracovná rutina, čo som tam videla, prečo som odtiaľ odišla, a ako som sa neskôr obrátila na stranu pro-life.

Podobne ako dnes hovorili viacerí rečníci predo mnou, aj ja som vyrástla v liberálnej rodine, kde sa nikdy nerozprávalo o potratoch. Môj otec bol veľmi aktívnym voličom demokratickej strany a členom hnutia učiteľov, moja mama bola zakladajúcou členkou miestnej ženskej charitatívnej organizácie. Svoje štyri dcéry vychovávala k nezávislosti. Vychovávali nás v katolíckej viere, čiže v nedeľu sme chodili do kostola, ale bola to taká tradičná katolícka viera. Poznáte to, po svätej omši sme sa zhovárali s priateľmi na fare pri káve a koláčikoch, ale nikdy sme doma nečítali bibliu, nemodlili sme sa, o viere som vedela veľmi málo. Jedným som si však vždy bola istá; že milujem Ježiša. Vlastne, keď som sa ako dieťa hrávala, vždy som si prestavovala, že sa stanem mníškou. Neviem, čo by na to povedala moja mama. Čiže naše prežívanie viery bolo skôr intelektuálne. S otcom sme sa rozprávali o histórii, politike, …  a keď som bola staršia, moja matka ako feministka nám vštepovala, že potrat je právo ženy, a ja som sa s tým stotožnila.

Keď som v devätnástich rokoch otehotnela, nevedela som, čo mám robiť. Keď som zistila, že som tehotná, v hĺbke ma premkla radosť, že budem mať bábätko, hoci v mojich životných okolnostiach to nedávalo zmysel… viete si to predstaviť, nebola som vydatá, nemala som ukončené štúdium na vysokej škole, nemala som prácu, a napriek tomu časť zo mňa plesala nad tým, že budem mať bábätko. Dlhé týždne som odkladala ten moment, kedy svojej mame oznámim, že som tehotná. Keď som jej to konečne povedala, zareagovala spôsobom: „Neboj sa, veď potrat je dnes už legálny. Máš naň právo. Nemusíš sa preto trápiť.“ V tej chvíli mi pripadali naivné všetky moje predstavy o tom, že budeme s priateľom bývať niekde v malej izbe, vychovávať dieťatko a zároveň budem chodiť na vysokú školu… v tej chvíli som si pripadala veľmi hlúpo. Ako som si len mohla predstavovať, že budem mať v takejto situácii dieťa?

Mama mi povedala: „Ja sa porozprávam s naším rodinným lekárom, vybavím ti aj vyšetrenie na klinike.“ Odvtedy sme sa s mamou o tejto téme viac nerozprávali.

A tak som dovolila, aby som bola do toho vtiahnutá. Samozrejme, bolo potrebné urobiť to čo najskôr, keďže som to dlho odkladala, už som bola v jedenástom týždni. Odrazu som mala pocit, že nemám inú možnosť. Pripadala som si hlúpa a zahanbená, tak som sa tomu poddala a išla som na kliniku spolu s mamou. Zdalo sa mi, že je to celé akési surreálne. Cítila som sa detinsky, bola som vystrašená. A okrem toho som bola smutná, veľmi smutná. No predsa som tam išla.

Táto klinika nepatrila Plánovanému rodičovstvu, bola to iná klinika. Nemám na ňu veľa spomienok.

Spomínam si na pozákrokovú miestnosť, na pocit prázdnoty, nielen telesnej, ale aj duchovnej. Cítila som sa tak, akoby som bola v ten deň stratila časť svojej duše. Bolo to niečo, čo sa už nedá zmeniť ani napraviť. Hotovo.

Povedali mi, že po zákroku sa mi uľaví. Vlastne mali pravdu. Pociťovala som úľavu od tej príšernej úzkosti, ktorú som pociťovala dlhé týždne, počas ktorých som premýšľala nad týmto ťažkým rozhodnutím, o ktorom som nechcela s nikým hovoriť, no zároveň som sa chcela o tom s niekým porozprávať, ale nevedela som, na koho sa mám obrátiť. Toto všetko bolo preč – môžem žiť ďalej. Avšak nepovedali mi, že v ďalších rokoch budem trpieť úzkosťami, depresiou, smútkom… niektoré ženy dokonca prepadnú drogovej závislosti, alkoholizmu, promiskuite… nepovedali mi o všetkých týchto problémoch, ktoré s tým súvisia.

Keďže sa mi neuľavilo, tak ako predpovedali, mala som pocit, že so mnou zrejme niečo nie je v poriadku. Asi som bláznivá. Prečo mám depresiu? Prečo neustále prežívam úzkosť? Prečo pociťujem nenávisť voči sebe samej? Tieto stavy som si však nikdy nedávala do súvislosti s potratom. Pri odchode z kliniky, teda keď som vyšla z pozákrokovej miestnosti do čakárne, kde sedeli príbuzní, a zbadala som svoju matku, oči mi zaliali slzy. Pozrela sa na mňa nechápavo: „Čo je s tebou?“ Vtedy som sa rozhodla, že už nebudem o tom hovoriť, je to predsa za mnou. Je to minulosť. A tak sme vyšli von, nastúpili do auta, zašli sme spolu na obed, ale už sme sa o tom vôbec nerozprávali.

Myslím, že môj spôsob, akým som sa s tým vyrovnávala, bolo obrátenie sa k radikálnemu feminizmu. V mojom prípade nebolo následkom potratu rozhodnutie už nikdy viac o ňom nerozmýšľať. Vo mne naopak vyvolal odhodlanie obhajovať právo na potrat. My sme ani nehovorili o ľuďoch, ale o práve na potrat. Ak nebudeme podporovať potraty, vystavíme ženy hrozným veciam, vrátime ich naspäť do stredoveku… musíme za toto právo skutočne bojovať.

A tak som sa vrátila k štúdiu na vysokej škole, zmenila som si študijný odbor na ženské štúdiá. Stala som sa radikálnou feministkou. Zúčastňovala som sa pochodov s veľkými transparentmi o právach žien, viackrát som bola na pochodoch vo Washingtone za právo na potrat… a verila som všetkým týmto radikálnym feministickým myšlienkam. Bola som skutočne jednou z najradikálnejších feministiek. Keď som skončila štúdium na vysokej škole a zistila som, že spoločnosť Plánované rodičovstvo robí nábor nových zamestnancov, chopila som sa príležitosti – bola som z toho nadšená. Bez hlbšieho premýšľania som akceptovala ich korporátnu kultúru, ktorá sa otvorene stotožňuje s ľavicou. Oni sú progresívni. Chcela som sa stať jednou z nich. Ani nie kvôli túžbe pomáhať ženám, ako skôr preto, lebo som mala pocit, že je to akési vyznamenanie. Som natoľko radikálna, že patrím do spoločnosti Plánované rodičovstvo. Pretože je to tá najúžasnejšia organizácia na svete, ktorá obhajuje práva žien.

Získala som prácu na klinike v Bostone, kde  John Salvi len pár mesiacov predtým vtrhol a zavraždil dve zamestnankyne (recepčné), a tuším bol aj na ďalších klinikách. Bolo to obdobie intenzívneho ukrývania pocitov. Zdieľali ich spoločne všetci zamestnanci pro-choice tábora, pretože nás spájal pocit, že sme v ohrození, pretože tí blázniví pro-liferi idú po nás. Plánované rodičovstvo podľa mňa využilo túto situáciu na vytvorenie klímy strachu medzi zamestnancami a ďalšími ľuďmi, ktorí ho podporovali. Krátko po mojom nástupe sa klinika presťahovala do novej budovy, v ktorej boli nepriestrelné sklá, podzemné garáže boli pancierované, ozbrojená bezpečnostná služba a detektor na kontrolu pošty. Zamestnanecký vchod bol v podzemí, aby zamestnanci nemuseli vstupovať do budovy cez hlavný vchod do kliniky. Každý deň som v metre cestou do práce cítila, ako mi naskakuje husia koža, pretože som sa bála, že ma cestou do práce niekto zastrelí. Mali sme strach, že na klinike vybuchne bomba.

Keďže sme pracovali neustále s pocitom strachu, vytvorili sme si predstavu, že pro-life aktivisti sú šialení.

A my nielenže bojujeme za práva žien, ale robíme to s nasadením vlastného života. Keď som bola na pracovnom pohovore v spoločnosti Plánované rodičovstvo, dostala som otázku, či mám problém s potratmi. Odpovedala som: „Nie. Prečo by som mala mať problém s potratmi? Potraty sú v poriadku.“

Teraz by som vám chcela priblížiť, čo bolo mojou pracovnou náplňou, keď som pracovala na klinike. Plánované rodičovstvo ma vťahovalo postupne: spočiatku som pracovala na recepcii, zapisovala som ľudí, ktorí prichádzali, dávala som im vyplniť formulár o ich zdravotnej minulosti. Toto som robila nejaký čas.

Neskôr ma zaškolili na vybavovanie telefonátov a plánovanie termínov, až napokon s odstupom času som sa stala „poradkyňou“. Asi práve v tom čase začalo vznikať moje rozčarovanie zo spoločnosti Plánované rodičovstvo, pretože poradenstvo podľa mojich predstáv malo byť rozhovorom so ženou o jej rozhodnutí ísť na potrat, o tom, čo ju k nám priviedlo, a vôbec o všetkom, o čom by sa ona potrebovala porozprávať.

Namiesto toho ma navliekli do bieleho plášťa, zavesili mi na krk tú vec, ktorú nosia lekári… áno, stetoskop…. zrejme preto, aby som vyzerala dôležito, ako ľudia, ktorí vedia, čo robia.

Mojou úlohou poradkyne bolo uviesť ženu do miestnosti, usilovať sa o to, aby sa tam cítila pohodlne, a prejsť s ňou jej dotazník o zdravotnej minulosti. Keďže som vyštudovala ženské štúdiá, približne som poznala choroby, ktoré ženy vyznačovali vo formulári (viete, napríklad nenávisť k mužom a podobne). Keď sme prešli dotazník, zmerala som žene tlak, pulz a vysvetlila som jej postup interrupcie.

Postup sme vysvetľovali takto: najprv vám podáme lokálne anestetiká. Ak ste napätá, dostanete… (nepamätám si presne, čo im podávali na upokojenie), potom príde lekár. Lekár použije nástroje, ktoré vám zavedie a potom opatrne odstráni obsah maternice. A potom vás preložíme do pozákrokovej miestnosti. Bude to trvať asi pätnásť minút. Teda takto sme opisovali potrat: opatrne vám odstránia obsah maternice. Vyžadovalo sa od nás, aby sme stručne spomenuli, že si žena môže bábätko nechať alebo ho dať na adopciu. Je si toho vedomá? Samozrejme povedala áno. A to bolo všetko. Čiže takto prebiehalo „poradenstvo“. Predpokladalo sa, že ak tam žena prišla, už vie, čo chce. Kto som ja, aby som jej hovorila, čo chce robiť. Je dospelá žena, ktorá má právo na vlastné rozhodnutia. Avšak nesmeli sme používať slová „dieťa, plod, embryo“, aby sme tým ženu nezarmútili. Bol to teda paradox: na jednej strane je to dospelá žena, ktorá má právo na vlastné rozhodnutie, na druhej strane ju musíme ako malé dieťa ochraňovať pred pravdou. Ako to teda je? Skutočne to bolo pre mňa náročné, pretože ženy v takejto chúlostivej situácii nekladú veľa otázok. My sme im nikdy nevysvetľovali vývoj plodu. Nepýtali sme sa, čo ich k nám priviedlo, čo predchádzalo ich rozhodnutiu, čo by od nás potrebovali, či by chceli od nás dostať ešte nejaké ďalšie informácie – toto sme sa ich nikdy nepýtali. Nikdy.

Treba si uvedomiť, že samozrejme prvou vecou, ktorú sme robili po príchode ženy na kliniku, bolo vziať od nej peniaze. Čiže keď žena vstúpila do poradenskej miestnosti, už mala uhradený potrat. Predpokladalo sa teda, že v hlave ženy sa v predzákrokovej miestnosti odohráva takáto úvaha: keď som sa dostala už takto ďaleko, už som aj zaplatila, ostáva mi už len jediné – podstúpiť zákrok.

V tej „poradenskej“ miestnosti sa odohralo množstvo situácií, ktoré ma hnevali. Napríklad niekedy so ženami prichádzali muži, ktorí ich zneužívali. Napriek protokolu sme umožnili aj takým mužom vstúpiť do poradenskej miestnosti, hoci sme ich mali nechať vonku, vo všeobecnosti muži totiž nemali povolený vstup do tejto miestnosti. Ak však išlo o neplnoleté dievča, mohol s ňou vstúpiť aj muž, hoci bolo na prvý pohľad jasné, že tento muž ju zneužíval. Keď som sa obrátila na svoju nadriadenú, povedala mi, že je lepšie, aby dievča podstúpilo potrat, nakoľko nedokážeme vyriešiť to, čo sa deje u nich doma, aspoň jej umožníme potrat. Inokedy prichádzali ženy, ktoré neovládali angličtinu. Spomínam si obzvlášť na jeden prípad, kedy prišla žena zo Somálska spolu so svojím manželom, so švagrom a ďalším kamarátom, ktorý hovoril lámanou angličtinou. Tá žena po celý čas sedela so zrakom upretým do zeme, zatiaľ čo jej manžel a švagor sa hlučne rozprávali a ten „tlmočník“ po celý čas opakoval: „Urobte jej potrat. Urobte jej potrat. Ona ho chce.“ Zavolala som svoju nadriadenú, ktorej som povedala, že si nemôžem byť istá, či tá žena skutočne chce potrat, lebo so mnou vôbec nekomunikuje, vyzerá vystrašená a nezdvíha pohľad zo zeme, pripadá mi vystrašená. Podľa môjho názoru ju k tomu nútia. Keď vstúpila moja manažérka, povedala tomu mužovi, ktorý hovoril po anglicky: „Opýtajte sa jej prosím, či naozaj chce potrat.“ On sa jej prihovoril v jej jazyku, povedal ktovie čo, a ona prikývla. Nato manažérka povedala: „Je to v poriadku.“ a odišla z miestnosti. Tento prípad sa mi vryl do pamäti, pretože som sa vtedy v duchu pýtala: „Ako si môžeme byť istí, že tá žena naozaj chcela ísť na potrat? Podľa čoho usudzujeme, že to bolo jej rozhodnutie? Nemôžeme si tým byť istí, a predsa dovolíme, aby sa jej to stalo.“ A tak som postupne čoraz viac pochybovala o tom, čo sa deje v poradenskej miestnosti.

Onedlho som postúpila na inú pozíciu, pretože keď pracujete ako poradca určitý čas, vyškolia vás na asistenta. Asistent pracuje v zákrokovej miestnosti spolu s lekárom a sestrou. Ak bolo treba držať ženu za ruku, chytila som jej ruku. Ak bolo treba podať lekárovi nástroje, podávala som mu nástroje. Mojou hlavnou úlohou bolo upratať miestnosť po zákroku, a to veľmi rýchlo. Mali sme totiž dvoch potratárov, ktorí pracovali súčasne v dvoch miestnostiach na opačných koncoch budovy, a ktorí neradi dlho čakali. Preto sme kmitali z jednej miestnosti do druhej, aby sme miestnosť po zákroku čo najrýchlejšie poupratovali. Viete, musím sa zasmiať nad tým, ako Plánované rodičovstvo prezentovalo vzťah lekára k pacientovi. V skutočnosti bol vzťah medzi lekárom a klientkou takýto: žena vstúpila do zákrokovej miestnosti, mala na sebe už len plášť, ja som ju sprevádzala, pomohla som jej vyložiť si nohy do strmeňov a skontrolovala som, či leží v správnej polohe, potom prišla sestra, skontrolovala, či sú pripravené všetky potrebné nástroje. Následne vstúpil do miestnosti lekár, ak mala pacientka šťastie, pozrel sa jej do očí a oslovil ju menom, ale zvyčajne to ani neurobil. Potom vykonali interrupciu a hneď odišli. Ja som zostávala s klientkou v miestnosti sama, aby som ju pozorovala, či je vhodné presunúť ju od pozákrokovej miestnosti. Toto ma skutočne desilo. Často žena totiž dostala vazovagálnu reakciu – odpadla a to mi naháňalo strach. Ja som totiž mala rozhodnúť o tom, kedy je žena pripravená prejsť do pozákrokovej miestnosti, a to čo najskôr, aby sme pracovali rýchlo. Z týchto dôvodov som nechcela vykonávať  prácu asistenta: musela som byť svedkom toho, ako to bábätko rozštvrtili na kúsky, no ešte viac som sa obávala toho, že mi tá žena omdlie do náručia. Vlastne ma vôbec neprekvapujú príbehy o zaškolení kohokoľvek na vykonávanie vyšetrení pomocou transvaginálneho ultrazvuku. Nikomu nezáležalo na tom, že pacientku nechali s niekým, kto nemá medicínske vzdelanie.

Napokon bolo potrebné upratať zákrokovú miestnosť. Ďalšou z našich úloh bolo skontrolovať, či pri potrate boli odstránené všetky časti telíčka, malé kúsky sme mali poukladať na kôpku a následne uložiť do vreciek, ktoré sme označovali písmenami „PoC“ (products of conception – produkty počatia) a vrecká sa skladovali v malej škatuli v chladničke. Na konci smeny som tieto vrecká musela spočítať, aby som skontrolovala, či je tých vrecúšok presne toľko, koľko potratov sme v ten deň vykonali. Medzi sebou sme tie vrecká nazývali „kusy detí“ (pieces of children), považovali sme to za interný žart. S odstupom času si uvedomujem, že to bol čierny humor, avšak v tom čase som na tom nevidela nič zlé. Pripadalo mi to vtipné, že niektorí ľudia si myslia, že zabíjame deti. Veď je to absurdné: prečo by sme zabíjali deti? Moja myseľ bola tak veľmi zatemnená. Nejaký čas som vykonávala tieto úlohy.

Jedného dňa som asistovala pri potrate v druhom trimestri. Keď som ešte pracovala ako „poradkyňa“, veľakrát som vysvetľovala ženám, že lekár im najprv pomocou nástrojov rozšíri krčok a potom opatrne odstráni „obsah maternice“. Ale netušila som, čo to znamená. O vývoji plodu som nevedela vôbec nič. Pred potratom v druhom trimestri prebiehalo „poradenstvo“ rovnako: nikdy sme sa ženy nepýtali, čo ju tam priviedlo, či uvažovala aj o iných možnostiach. Predpokladalo sa totiž, že žena vie, čo chce. Hoci som mnohokrát poskytovala poradenstvo pred potratom v druhom trimestri, nikdy som sa nezúčastňovala zákrokov. Pri týchto zákrokoch lekárovi asistovali dve ženy. Lekár, ktorý vykonával potraty v druhom trimestri, prichádzal len v určených dňoch a zákroky vykonával v špeciálnej miestnosti v zadnej časti budovy. Tie dve ženy – zdravotné sestry pracovali súčasne. Raz sa stalo, že jedna zo žien neprišla do práce. Vtedy ma druhá sestra požiadala, aby som jej pomohla upratať zadnú miestnosť, pretože to nestihne urobiť sama. Váhavo som súhlasila, hoci som tam vzadu nikdy nebola. Zadný trakt kliniky bol zlovestne tichý. Do miestnosti som vstúpila s veľkým rešpektom a s chvením. V prvej chvíli som sa tam nevedela zorientovať, tá miestnosť bola väčšia ako ostatné zákrokové miestnosti. Snažila som sa zistiť, kde sa čo nachádza. Keď mi pohľad spočinul na malom stolíku vedľa operačného stola, na ktorom boli poukladané nástroje, všimla som si nádobu, v ktorej bolo zreteľne vidieť ruky a nohy. Zostala som nehybne stáť a zadívala som sa na tie dokonalé nožičky pripojené k stehennej kosti, na ručičky. Nedokázala som ten pohľad v prvej chvíli spracovať, bola som v šoku. Šokovaná som vycúvala z miestnosti a povedala som druhej sestre, že to nedokážem urobiť. Zostala prekvapená: „Ach, prepáč. Myslela som si, že už to bude odložené. Chceš sa o tom porozprávať?“ Odpovedala som jej, že o tom nechcem s nikým hovoriť. Zmocnil sa ma príšerný pocit, akoby ma niekto bol oklamal. Nikdy predtým som si neuvedomila, že hovoríme skutočne o bábätkách. Keď som to videla na vlastné oči, už som nedokázala o tom klamať. Dovtedy som skutočne netušila, ako vyzerajú potraty v druhom trimestri. Dodnes nedokážem povedať, prečo to bolo pre mňa iné. Niekedy si domýšľam, že Boh ma vtedy viedol do tej zákrokovej miestnosti, do tej tichej časti kliniky, aby mi dôverne povedal: „Pozri sa, čo robíš.“ Prečo som vtedy okamžite neutiekla z kliniky a nerozprávala ľuďom, čo sa tam deje? Prečo som na druhý deň ráno vstala a znovu išla do práce? Neviem, jednoducho som išla. No aj tak sa odvtedy pre mňa všetko zmenilo. Začala som mávať nočné mory, v ktorých som videla kúsky telíčok v temnote, bábätká, ktoré poletujú okolo mňa, nemohla som sa ani pohnúť, budila som sa s výkrikmi. Často som pociťovala úzkosť aj hnev. Nehnevala som sa na kliniku, ale na tie ženy, ktoré tam prichádzali. Takmer som im vyčítala: „Ako sa opovažujete žiadať odo mňa, aby som to robila?“ akoby som svoju vinu chcela zvaliť na tie ženy. Vrel vo mne hnev. A tak som si jedného dňa povedala, že už to nebudem ďalej robiť a odídem. Neodišla som však preto, aby som sa pridala k pro-life hnutiu, dokonca som si ani nemyslela, že to, čo sa tam robí, je nesprávne v intelektuálnej rovine. Odišla som preto, lebo som nedokázala zvládnuť svoje emócie. Bola som na pokraji zrútenia, preto som sa rozhodla: „Končím s touto sociálnou prácou. Prihlásim sa na postgraduálne štúdium, vyštudujem za učiteľku.“

Doštudovala som, stala som sa učiteľkou, vydala som sa a narodili sa nám deti. O svojej práci v Plánovanom rodičovstve som nikomu nerozprávala a svoje predchádzajúce zamestnanie som si ani neuvádzala v životopise. Nechala som to za sebou a nikomu som sa s tým nezdôverovala. Naďalej som sa považovala za zástankyňu pro-choice, vnímala som sa ako progresívna feministka, lebo ak by som ňou nebola, zrejme by som patrila k tým čudákom, čo postávajú na chodníku a žmolia ružence, k tým netolerantným, ktorí nenávidia ženy – k tým pro-liferom. V žiadnom prípade som nechcela byť jednou z nich. A preto som sa tým nezaoberala, s nikým som sa o tom nerozprávala. Začala som žiť nový život.

Podobne ako mnohí ľudia, ktorým sa narodia deti, aj ja som premýšľala nad tým, že budem svojim deťom chcieť rozprávať o Božích veciach. Môj manžel bol katolíkom z presvedčenia, hoci počas nášho manželstva svoju vieru veľmi nepraktizoval. Jedného dňa mi však navrhol, aby sme začali chodiť do kostola. Súhlasila som, že si nájdeme nejaký protestantský zbor neďaleko nášho bydliska. Navštívili sme unitariánsku bohoslužbu v kostole, ktorý sa nachádzal v susednej ulici, no z nej mala pocit, že to nie je nič pre mňa. Navrhovala som vyskúšať niečo iné, nejakú kongregáciu, ale môj muž navrhol, aby sme išli na omšu. V kostole sa nám veľmi zapáčilo, tamojší kňaz bol príjemný, hudba tiež. A tak sme tam začali chodiť. Keď v kostole hľadali niekoho na farskú katechézu detí, ponúkla som sa, že by som mohla učiť. Niektorí z vás sa možno zdesia, že práve ja som chcela vyučovať náboženstvo (a máte na to dobrý dôvod), ale v tej farnosti bola zúfalá situácia. Bola to chudobná farnosť na okraji mesta, ktorá nedokázala nájsť učiteľku náboženstva. Začala som teda vyučovať náboženstvo v treťom a štvrtom ročníku. Veľmi som si tú prácu užívala, deti boli úžasné. Keďže som sa na hodiny musela pripravovať, sama som sa pritom učila. Uvedomovala som si, že učím deti o viere a ja sama sa nemôžem správať ako pokrytec… na spovedi som nebola od strednej školy, preto by som sa mala na to odhodlať. Pociťovala som silnú túžbu po Ježišovi. Vedela som, že Ježiš mi odpustí, ale budem ho musieť o to poprosiť. Rozhodla som sa, že pôjdem na spoveď. Najbližšiu sobotu som skutočne vošla do kostola, no vzápätí som zamierila naspäť k dverám. Nasledujúcu sobotu som opäť vošla do kostola a znovu som odišla. Takto sa to zopakovalo – a to nepreháňam – asi desaťkrát. Vošla som dnu a hneď som odišla. Keď sa približovala Veľká noc, zaumienila som si, že počas sviatkov prijmem Eucharistiu. A tak som išla na spoveď. Bola som totálne prestrašená. Pomedzi vzlyky som vyliala svoje srdce spovedníkovi a on mi povedal: „Vieš, ako veľmi ťa Ježiš miluje?“ Rozplakala som sa: „Nie, netuším, ako by ma mohol milovať, keď vie, čo som robila. On vie, čo som vykonala, na čom som sa podieľala. Nie je možné, aby ma mal rád.“ Spovedník mi poradil, aby som sa modlila ruženec, tajomstvá svetla. Začala som sa modliť ruženec svetla. Ako iste viete, piatym tajomstvom ruženca svetla je ustanovenie Eucharistie. V duchu som sa čudovala, ako spovedník mohol vedieť o mojej silnej túžbe po Ježišovi. Udelil mi rozhrešenie a ja som vedela, že mi bolo odpustené. Pripúšťala som to rozumom, ale nie srdcom. V srdci som to necítila. Začala som sa teda každý deň modlievať ruženec a zakaždým som plakala. Nedokázala som prijať to odpustenie. Jedna kamarátka ma pozvala na duchovnú obnovu, ktorú viedla Immaculee Ilibagiza, možno ju poznáte. Táto žena prežila genocídu v Rwande vďaka tomu, že sa 91 dní ukrývala v maličkej kúpeľni spolu s ďalšími siedmimi ženami. Možno ste o tej genocíde počuli, bolo to niečo strašné, mačetami zabíjali ľudí. Celá jej rodina bola vyvraždená, otca zastrelili od chrbta, matku aj bratov zabili mačetami. Jeden z jej bratov prežil vďaka tomu, že v tom čase bol v Senegale. Immaculee prišla na našu víkendovú duchovnú obnovu hovoriť o odpustení, o uzdravujúcej moci odpustenia. Rozprávala o tom, ako sa v tej kúpeľni modlila. Napriek tomu, že sa veľa modlila, nepomáhalo jej to. Až jej napokon Boh povedal: „Musíš odpustiť vrahom.“ Ona im odpustila. Úprimne, zo srdca im odpustila. Nielen slovami: „Odpúšťam,“ ale najmä srdcom, z celej hĺbky svojho bytia odpustila ľuďom, ktorí vyvraždili jej rodinu. Naplnil ju neuveriteľný pokoj. Veľmi by som vám odporúčala prečítať si jej knihy, ak sa k nim dostanete. Pre mňa bolo neskutočne silné poznanie, že ja som tá, ktorá má prosiť o odpustenie. Ja som vrahyňa. Musím prosiť o odpustenie svoje vlastné dieťa, ktoré som zavraždila, ako aj všetky ostatné deti, na ktorých vraždení som sa podieľala. Jediný spôsob, akým môžem prosiť o odpustenie, je prosiť Boha, pretože tých detí niet. Nemôžem teda prosiť o odpustenie tie deti osobne, keďže tu nie sú fyzicky prítomné, ale môžem ich prosiť o odpustenie v zastúpení Boha. Keď som toto dokázala, uvedomila som si, že som bola skutočne uzdravená v mnohých oblastiach.  Potrebovala som povedať svojmu dieťaťu: „Prepáč, je mi ľúto, čo som spravila.“ Nikdy som na to dieťa nezabudla, lebo skutočne platí, že potrat problémy nevyrieši, ale naopak, potrat problémy spôsobí. Vždy, keď večer ukladám deti do postele, dám im krížik na čelo a pusu na líčko, pekne po jednom, všetkým štyrom. A potom poprosím Boha, aby za mňa požehnal aj to dieťa, ktoré je v nebi, aby mu dal za mňa božtek, pretože naňho myslím každý deň. Hoci mi to trvalo dvadsať rokov, kým som tomu dokázala čeliť. Celých dvadsať rokov som na to dieťa nemyslela a teraz naň myslím každý jeden deň. Aj keď som na začiatku povedala, že čakám piate dieťa, v skutočnosti čakám šieste, veď aj to dieťa v nebi je moje dieťa. Všetky tie potratené deti boli niečími deťmi.

Nedávno som premýšľala nad tým potratom v druhom trimestri, ktorý som videla na vlastné oči. Myslela som na tú matku. Aj ja som teraz v 21. týždni tehotenstva a už cítim pohyby bábätka. Neustále si ho uvedomujem. Je to nádherné. Aj tá žena už pred potratom zrejme cítila pohyby svojho bábätka. Určite ich cítila. Vykonávali sme potraty do 23. týždňa 6. dňa, kedy už žena musí cítiť pohyby. Predstavujem si, ako sa cítila potom – keď išla domov, už necítila žiadne pohyby. Dieťa bolo preč. Ako sa asi cítila? Ako sa s tým vyrovnala? Myslím, že musela za tým dieťaťom smútiť. Možno podobným spôsobom, ako som smútila ja – predstieraním, že to dieťa nikdy neexistovalo. Akokoľvek to prežívala, myslím na to utrpenie toľkých matiek, a toľkých otcov, a napokon premýšľam aj o tých deťoch… Kto vlastne vedel o tom, že bábätko existovalo? Jeho matka, potratár, ja, možno ešte zopár ľudí, ktorým o tom matka povedala… myslím, že jedným z dôvodov, prečo je potrat stále vyhľadávaný, je to, že nikto nevidí obeť. Neexistujú obete tohto holokaustu, pretože ich nemožno vidieť. Neviem, či moje dieťa bolo vyhodené do koša, alebo predané nejakej spoločnosti na výskumné účely, ktorá sa zaoberá napríklad výskumom vylepšenia chuti našich nealko nápojov. Nedávno sa ma kamarátka pýtala, či nie som smutná z toho, že neviem, kde je moje dieťa pochované. Uvedomila som si, že som nad tým nikdy nepremýšľala. Teraz nad tým rozmýšľam každý deň. Kam putujú tieto bábätká, tieto „PoC“ (produkty počatia)? Vieme, že ich odvezú do laboratória, ale čo potom? Predávajú ich rozličným spoločnostiam na všelijaké výskumné účely. Niektoré končia v odpade, iné sú spopolnené. Ale všetky tie matky, ktoré prišli o svoje dieťa, netušia, kde sú ich deti pochované. Sú to nemé obete bez tváre. Spoločnosť – každý, kto sa označuje za pro-choice, si neuvedomuje, že tu sú aj obete ich voľby. Skutočne, ide tu o obete, ide tu o smrť. To, že tú smrť nemôžeme vidieť, je ďalší dôvod, prečo spoločnosť nedokáže prekonať priepasť. Nie je možné vidieť obeť, ktorá je usmrtená, ide teda „len“ o voľbu matky. Snažím sa ľuďom hovoriť o tom, čo som videla. Niektorí ma ignorujú, iní ma nazývajú klamárkou. Možno viacerí z vás majú podobnú skúsenosť. Nechcem pridlho rozprávať, no chcela by som ešte povedať jednu myšlienku, ktorá mnou otriasla, keď som čítala knihu od Immaculee Ilibagizy. V knihe sa hovorí o tom, ako sa musíte nechať viesť vierou – tak sa tá kniha volá v angličtine (kniha Led by Faith v češtine vyšla pod názvom Odpustila jsem, vydalo ju Karmelitánské nakladatelství v r. 2010, pozn. prekladateľa).

Porozprávam vám o jednej skúsenosti, ktorú som zažila, keď som začala pracovať pre CareNet. Môj syn mal v tom čase asi jeden a pol roka, keď mi jedna moja známa ponúkla nadbytočnú škatuľu plienok, ktorú už nevyužije. Doniesla mi ich domov, no ja som namietala, že si môžem plienky dovoliť kúpiť. Zavolala som do CareNet a opýtala som sa, či im môžem darovať plienky. Pani, ktorej som sa dovolala, mi povedala: „Jasné, doneste ich.“ Keď som tam prišla, dala som sa do reči s tou pani a z ničoho nič som sa jej úprimne priznala, že som kedysi pracovala pre Plánované rodičovstvo. Ona na mňa vytreštila oči a ja som si uvedomila, že som to nikdy nikomu nehovorila. Vlastne ani neviem, prečo som jej to prezradila. Porozprávala som jej, ako som podstúpila potrat a potom som začala pracovať pre Plánované rodičovstvo. Ona sa ma spýtala, či by som bola ochotná povedať svedectvo počas ich slávnostného večera. Nerozumela som, čo tým myslí. Aké svedectvo? Mám ísť za svedka niekam na súd? Nemala som poňatia, o čom hovorí, a tak som súhlasila. Boli ku mne veľmi milí a moje „svedectvo“ nafilmovali, čiže som ho nemusela hovoriť naživo. Keď sa to svedectvo začalo premietať, v sále stlmili svetlá, musela som ovládať nutkanie vytratiť sa von. Možno som sa obávala, že ma vypískajú, budú na mňa vykrikovať, že som vrahyňa alebo hádzať nejaké predmety. Keď sa video skončilo, ľudia prichádzali za mnou, objímali ma a prejavovali mi nesmierne veľa lásky. Nikdy som si nemyslela, že na strane pro-life zažijem toľko vrúcneho prijatia. Tam na opačnej strane nie je veľa lásky, skôr egoizmu. Ale vy mi dávate veľa sily a povzbudenia, za čo by som sa vám chcela poďakovať. Ďakujem za vaše modlitby, za váš súcit, za lásku, aj za prácu, ktorú robíte, pretože to úplne zmenilo môj život aj život mojich detí a mojej rodiny. Ďakujem vám za všetko. Nech vás Pán žehná!

(Slovenský preklad: Miroslava Ďaďanová)