Keď som odchádzala z domu, mala som ubolené srdce. Plakala som cestou ku Gynstaru a opakovala som si, že môj Boh je väčší ako čokoľvek iné, ako ktokoľvek iný. Že nič sa nedeje bez Jeho dovolenia. Meškala som. Napadlo mi, že je lockdown, či tam vlastne môžem byť.
Začala som sa modliť. Rozplakala som sa. Počas modlitby sa moja bolesť rozbolela… Už predtým som viackrát pri modlitbe cítila, že si mám kľaknúť a takto sa modliť. Videla som kľačať iných a aj o. Philip Reilly o tom hovorí. Ale asi som na to nemala odvahu. Hanbila som sa? V istom momente som si však kľakla a plakala som. Vravela som si, že neviem vyhnať démonov zo svojho života a modlím sa tu?
Musím kľačať, aby som sa celkom pokorila pred ľuďmi, ktorí tu pracujú, či prichádzajú. Aby som vyjadrila, že nie som o nič lepšia, že aj keby do mňa hádzali niečo a okrikovali ma, tak môžu. Myslela som vtedy na svätého Štefana. Pri kľačaní mi dokonca bolo teplejšie!
Po modlitbe išla jedna pani smerom ku mne a opatrne sa ma opýtala, čo tu robím a za čo sa modlím. I ja som jej opatrne odpovedala. Zistili sme, že obe sme veriace. Zdôverila sa mi, že je onkologickým pacientom. Povedala mi jednoduché slová, že ma Boh má rád, že vypočúva moje modlitby a že sa teší zo mňa. Nakoniec sa ma opýtala, ako sa volám, aby vedela, za koho sa bude modliť. „Za Luciu.“ Opýtala som sa aj ja. „Za Vieru.“ – odvetila.
Dobrý Boh pripravil moje srdce na túto modlitbu, na toto stretnutie. Tým, že dovolil zraniť moje srdce. A vďaka Bohu za to, že mi dal silu sa modliť k Nemu a vzývať ho v tej bolesti môjho srdca. Ďakujem!
Lucia
