Dnes sa pristavili dve dámy v rokoch – sestry, smerujúce na vyšetrenie do kliniky na Hálkovej. Žmúrili na naše banery a snažili sa prečítať a pochopiť, pre akú organizáciu robíme. Staršia z nich sa začala usmievať, mysliac si, že na to prišla a s víťazoslávnym úsmevom nám hovorí: „Vy ste tu kvôli tej známej orlici, čo je sledovaná,… veľmi známa a chránená.“ Splietol ich baner o orloch, ktorý sme držali v rukách.
Prerušili sme modlitbu a vysvetlili sme im, kto sme a čo robíme. Začali sme debatu o tom, ako sa viac myslí na zvieratá než na deti, ktoré by sa mali v prvom rade chrániť. A v tom sa mladšia z nich opatrne rozhovorila, ako nejakí čas robila zdravotnú sestru na sále, kde sa robili potraty. Hovorila, ako to neskutočne zle prežívala psychicky aj fyzicky a ako vo vnútri cítila, že to, čo sa tam robí, nie je správne. Opisovala, ako sa v nej všetko búrilo, a ako ju stále niečo nútilo, že tam nesmie ostať. Po čase sa dala preložiť a spomenula, že stihla tri ženy odhovoriť od potratu. Aj keď odvtedy ubehlo veľa času, hovorila, že na to zverstvo sa nedá nikdy zabudnúť. Je veriaca a pri tých spomienkach sa držala za srdce a s ľútosťou pozerajúc hore priznala, že sa Boha stále pýta, či jej to odpustí. Pani súhlasila so spoločným foto a bola z nej cítiť radosť, že konečne dostala zo seba na povrch to, čo ju roky gniavilo. Keď odchádzali, ešte na nás idúcky kričala: „Nebojte sa, stojte tu vždy smelo a svedčte, sú to už ľudia, ja som to videla, ale oni, ľudia, (ukázala rukou na prechádzajúcich ľudí), oni to nevedia, musíte im to povedať…. Pokračovali sme v modlitbe a mne vírilo v hlave, že na banneroch by mali byť deti nie už narodené, ale tie ešte len počaté, aby to bolo všetkým jasné, že je to už človek. Magda
