V Košiciach sa projekt 9 mesiacov za život momentálne realizuje pri troch nemocniciach, pri troch súkromných gynekologických zariadeniach a pred dvoma budovami umelého oplodnenia. Dobrovoľníci združení pri spoločenstve Deti svätej Alžbety na týchto miestach postupne aktivizovali od roku 2010. Spoločenstvo s približne tridsiatimi členmi sa v rôznych variáciách delí na menšie skupinky a každodenne stoja s bannerom a ružencom v ruke aspoň na štyroch miestach. Každý z nás je veľkým darom pre ostatných.
Naša prítomnosť na verejnosti pochopiteľne púta pozornosť a vyvoláva rôzne reakcie, negatívne poznámky i vrúcne vďaky. Spomeniem dva nezvyčajné zážitky:
Dva keksíky
Na Gemerskej ulici sa v utorky stretávame v čase obeda, lebo vtedy začínajú pracovať v súkromnom potratovom zariadení v budove podnikateľského centra. Areál je pri štvorprúdovej ceste. V blízkosti je autobusová zastávka a tri školy, takže na chodníku je dosť rušno. Boli sme tam dvaja. Vtom pozorujeme, že v nešportovom oblečení beží mladá žena a smeruje priamo k nám. Zastala tesne pred nami a zadychčaná s veľkým úsmevom z vrecka vytiahla dva keksíky. „Dajte si. Posilnite sa. Ďakujem vám! Vydržte! Musím bežať späť, lebo mám naštartované auto tam na zastávke.“ A rozbehla sa k autu. Najprv asi sto metrov po našej strane cesty, potom cez prechod pre chodcov na druhú stranu frekventovanej cesty a ešte pár desiatok metrov k zastávke. Boli sme v šoku, že z takej diaľky nás zahliadla a bola odhodlaná urobiť pre nás toto gesto.
Deň detí
1. jún 2023 sme boli v inom zložení pred Železničnou nemocnicou. V priebehu pol hodiny sa nám príjemne prihovorili traja okoloidúci: Najprv staručká pani, elegantne oblečená, no slabá v chôdzi sa na nás dlhšie dívala, potom sa priblížila a jemným hlasom povedala: „Ja mám štyri deti. Sama pochádzam z deviatich. Lekár mi pri štvrtom dieťati ponúkol interrupciu. Ja som sa mu poďakovala, že nechcem. V našej rodine nikto nebol na interrupciu. Ja prijmem všetky svoje deti. Ach, aká to je radosť,… každé dieťa. A teraz sa teším z vnúčat a pravnúčat.“
Po chvíli sa k nám blížil starší pán a kládol si krabičku liekov do igelitky. Keď sa mu to podarilo zameral pohľad na banner v našich rukách. Veľmi sústredene a zádumčivo sa díval na náš nápis: Byť mamou je krásne. Keď bol už celkom blízko pri nás, s milým úsmevom povedal: „Byť dedkom je ešte krajšie!“
Napokon si z areálu nemocnice rezko kráčal mladý dôchodca. V ruke držal kľúč od auta. Keď ž bol pred nami, energicky vystrel ruku aj s kľúčom smerom k našim bannerom a silno zvolal: „To je ono! Správne!“
Viditeľnou a pokojnou prítomnosťou na miestach vykonávania potratov každodenne formujeme verejnú mienku. Prebúdzame ľahostajných, spochybňujeme tých, čo obhajujú umelé potraty, uisťujeme tých, ktorí sú za život, že zmýšľajú správne.
o Dušan Škurla, Košice
